Amsterdam no.1

Do Amsterdamu som sa chystala s veľkým nadšením. Keďže to mal byť výlet, ktorý po prvý krát absolvujem sama, už niekoľko dní pred príchodom som si prezerala rôzne cestovateľské blogy a instagramové príspevky, v ktorých by som našla tie najzaujímavejšie „must see“ miesta Amsterdamu. Z nich som si následne vytvorila vlastnú trasu, ktorou prejdem mesto tak, aby v nej boli všetky miesta zahrnuté. Výsledok bol nekompromisný. Čakala ma cesta dlhá sedem kilometrov naprieč centrom, súčasťou ktorej bolo päť minizastávok. To boli destinácie, ktoré som si predsavzala na svojej „Tour de Amsterdam“ vidieť.

Hneď ako som sa po 10 hodinovej ceste autobusom konečne nadýchla holandského vzduchu a plná nadšenia sa poobzerala okolo, premkol ma pocit, že sa mi tu nepáči. Neviem to vysvetliť, ale jednoducho sa mi tu nepáčilo. Vôbec... Ja som však už mala celú cestovateľskú trasu naplánovanú, a preto som sa týchto myšlienok od začiatku snažila striasť. Veď predsa neboli postavené na žiadnom reálnom základe a tiež s týmto mestom nemám žiadnu osobnú skúsenosť, tak ako ho môžem odpísať hneď po prvých pár sekundách strávených v meste? Teda lepšie povedané, po prvých pár sekundách strávených na parkovisku na okraji mesta s názvom, ktorý neviem ani poriadne prečítať...

Hneď ako prišlo toto uvedomenie, pochopila som, že do centra sa nedostanem pešo, ale budem musieť využiť autobus. Po 20 minútach pobehovania medzi automatmi na lístky nastavenými na holandský jazyk a okienkom s pánom z dopravného podniku (ktorý mi stále opakoval, že lístky kúpim v automate), som sa k tomu správnemu kúsku papierika dopracovala. Ten ma už o pár minút posunul o značný kus bližšie k centru. Vlastne čosi lepšie, ocitla som sa v parku, ktorý bol mojou prvou plánovanou destináciou. Váu, tak to prebehlo vcelku hladko... No to som ešte netušila, čo všetko ma v meste čaká. A preto prichádzajú na rad jednotlivé minipríbehy o každej plánovanej zastávke, ktorú som na svojom výlete (ne)navštívila :D

#1 Vondelpark

Yes! Moja prvá destinácia je nájdená a vchádzam dnu. Parky milujem. Celkovo mám rada prírodu omnoho viac než mesto, a preto sú parky jedny z mojich najobľúbenejších súčastí veľkých miest. Poskytujú mi totiž aspoň kúsok pokoja v uliciach preplnených ľuďmi. Tešila som sa, že si v tomto kúsku prírody na čas oddýchnem a následne sa pustím do objavovania mesta... No, oddychu som sa veru nedočkala. Hneď ako som do parku vošla, pochopila som, že to nie je park, aký som si vo svojich predstavách (na základe doterajších skúseností s parkmi), utvorila. Nielen, že okolo mňa hýrilo, na môj vkus, až veľmi veľké množstvo ľudí, ale spomínaná „príroda“ v parku mala takmer geometricky presné hrany. Kvety vysadené do tvaru štvorca, trávnik vykosený na výšku presnú tri centimetre... jednoducho všetky rastliny pôsobili dojmom, že buď budú rásť v perfektnej veľkosti a na perfektnom mieste, alebo nebudú rásť vôbec. Bŕŕŕ, takto predsa príroda nevyzerá!

Uznávam, že som v parku mohla zostať dlhšie a dať mu väčšiu šancu ukázať svoju krásu. No keď ma sklamalo to, do čoho som vkladala najväčšie nádeje, svoje rany som nechcela jatriť ešte viac a unikla som z neho skôr, než sa mi stihol úplne znepáčiť. Radšej som sa teda pustila ďalej a prvú minikatastrofu som sa čo najrýchlejšie snažila vypustiť z hlavy...

#2 Strastiplná cesta k Rijksmuseum

Mám tendenciu „romantizovať si“ predstavy. Ide o spôsob myslenia, kedy sa mi nejaká myšlienka zdá tak super, že na všetky negatíva, ktoré v sebe potenciálne zahŕňa, ani nepomyslím. Takto romantizovanú predstavu som mala aj o využívaní bicyklov v meste. A konkrétne bicyklov v Holandsku. Moje myšlienky boli nasledovné: „Úúúú, to je super chodiť si po meste na bicykli. Nebyť závislý na meškajúcej mestskej doprave, udržiavať si kondičku a navyše prispievať k zelenšej krajine...“ Jednoducho to vyzeralo ako sen. Áno, sen. Lebo realita v Amsterdame ma hneď a zaraz prefackala. Mesto preplnené bicyklami vyzerá v praxi úplne inak ako v predstavách. Teda minimálne v mojich predstavách.

Všade sú cyklisti. Všade... Ideš po chodníku – cyklista. Prejdeš na cestu – cyklista. Pozrieš na cyklistický chodník a logicky – cyklista. Cyklista sem, cyklista tam a zrazu na teba zvončekom zvoní kto? Cyklista! Uhnúť sa nemáš kam, lebo vľavo na chodníku sú zaparkované bicykle, o ktoré by si sa zavadil a vpravo je už oficiálny cyklistický chodník a stúpiť tam by bola doslova samovražda. Tak sa teda rozhodnem ostať na mieste a dúfam, že ma cyklista nejakým zázrakom, na chodníku širokom sotva meter, obíde. Stane sa tak a ja si vydýchnem a idem ďalej. Hneď ma však prekvapí nový účastník cestnej premávky na bicykli, ktorý vyletí z jednej z mnohých bočných uličiek, ktoré sú pre Amsterdam tak typické. Toho som však nepočula, lebo auto až nebezpečne blízko mňa zatrúbi (samozrejme na cyklistu) a ja dostanem mini infarkt. Inštinktívne zastanem, na čo cyklista zareaguje tak, že popred mňa bez problémov preletí. Pomyslím si, uf, tak to som zvládla. Ale chyba! Predčasne urobený záver. V zlomku sekundy na mňa totiž zozadu kričí chodec, ktorý zrejme nevidel (a preto ani neocenil) môj sebazáchranný manéver a myslí si, že si stojím na chodníku pre nič za nič. Ale úprimne - kto by na tomto chodníku stál pre nič za nič?!? No nevadí, zamýšľať nad tým sa mi neoplatilo, radšej som len čím skôr prebehla cez cestu a dúfala, že nepôjde žiadne auto. Priznávam, spanikárila som, ale inak sa ani nedalo...

Nejak takto sa to ešte pár krát zopakovalo, a preto som svoju druhú destináciu – Rijksmuseum – úplne vynechala. V tomto momente totiž všetky potenciálne zachádzky neprichádzali v úvahu a boli ihneď zmietnuté zo stola. Preto som mierila rovno na blogmi preslávenú časť De 9 Straatjes.

zu.