... and it all begins

Už dlho som sa odhodlávala ísť pacovať na nejaký krátky čas do zahraničia. Jediné, čo ma držalo späť bol strach z neznáma, ktorý ma zakaždým prinútil ostať doma. Až na jedno leto. Ponuka prišla úplne nečakane, keď mi kamarátka napísala, že na brigádu do Škótska sa niekto hľadá. Dodnes si pamätám, ako som sedela doma v pracovni za počítačom a v hlave som si vymenúvala všetky klady a zápory práce, o ktorej som vedela len toľko, že „idem do Škótska plašiť vtáky“. To bol stručný (ale ako som neskôr zistila aj úplne výstižný) popis práce, ktorú som tam ma ísť na tri týždne robiť.

Klady boli jasné. V prvom rade to bol sľubovaný dobrý zárobok, ktorý by ma ušetril nekonečných dní šetrenia na Slovensku. Tiež sa mi páčila predstava, že sa budem túlať po divokej škótskej prírode a ešte za to dostanem aj zaplatené. Znelo mi to ako plne hradená dovolenka. Ba dokonca dovolenka, na ktorej ešte aj zarábam! A v neposlednom rade som sa celkom nadchla myšlienkou, že aspoň na nejaký čas budem môcť byť úplne sebestačná, keďže dovtedy som stále bývala s rodičmi. Na druhej strane bol však jeden (ale dosť zásadný) problém, že už pár rokov z presvedčenia nejem mäso a akákoľvek forma lovu a zabíjania zvierat mi nie je dva krát po chuti. Ale okrem toho to však nemalo žiadne zápory. Teda až na fakt, že to znelo až príliš dobre. Počula som totiž veľa príbehov o tom, ako sa niekto vybral do zahraničia za svojou vysnívanou prácou a skončilo to, v tom lepšom prípade fiaskom, a na ten horší ani nechcem pomyslieť. Ja som do tejto skupiny „zahraničím sklamaných ľudí“ určite nechcela patriť, a preto som bola obozretná. Vedela som, že keď niečo znie až príliš dobre na to, aby to bola pravda, tak to asi pravda nebude. Ale mali to byť len tri týždne a vybavili to vlastne kamaráti kamarátov, čiže až takú veľkú lesť by som nemusela očakávať. A preto, spokojná s takto vytvoreným záverom, som sa začala tešiť a chystať sa na ďalekú cestu.

Večer na letisko po nás prišiel šéf osobne na Land Roveri. S pozitívnym vzrušením som sa utvrdila v domnienke, že predsa len ideme do naozajstnej divočiny. Tešila som sa až po moment, kým sme nezišli z cesty a až neprimerane dlho nešli po cestičkách, ktoré boli príliš úzke aj pre jedno auto a príliš tmavé na to, že bolo ešte len pol ôsmej v lete. Keďže bola dosť veľká tma, nevidela som viac ako na 3 metre dopredu a do strán ani nehovorím. Ale vlastne aj keby som videla, jediné, čo by som si všimla by boli lúky tiahnuce sa „donekonečna“. Asi po hodine cesty a úvahách, či to bude úplná paráda alebo totálna katastrofa, so šancami 50 na 50 pre obe možnosti, sme zastavili pred obrovským domom. Uf, žiadne polorozpadnuté chatky alebo strašidelné stodoly ako z Myšlienok zločinca som nevidela, takže zatiaľ win.

Hneď ako sme vošli, zoznámili sme sa s ostatnými a začala som si prezerať dom.

Obrovská kuchyňa s teplou vodou, veľká jedáleň s výhľadom na jazero a na poschodí vlastná izba pre dve osoby so samostatnou kúpeľňou a sušiarňou vonkoncom nezodpovedali predstave, na ktorú som bola pripravená. Jediná hrôzostrašná predstava, a zároveň obava, ktorá sa pretransformovala na realitu, bola skutočnosť, že sem-tam ku nám do izby zavítali (na môj vkus až príliš) veľké pavúky. Ale odhliadnuc od toho – jednoducho paráda!

Po tomto príjemnom zistení som sa vrátila do jedálne k ostatným čechoslovákom a započúvala sa do ich doterajších príhod. Chcela som sa totiž čo najlepšie pripraviť na môj prvý pracovný deň. Hlášky typu: „Je to pohoda, musíš se jenom držet úplně přesně v linii a stále mávat vlajkou, jinak budou docela řvát...“ alebo „No, mně se stalo, že mně hned v první den trefila kulka do čela, ale to jenom jednou...“ alebo „Sice ti Skoti na tebe pořád řvou, ale z toho si nic nedělej. To oni musí...“ ma do pohody veľmi nedostali. Hlavne, keď sa k tomu pridružil príbeh o tom, ako jeden chlapec spadol do jazierka, ktoré si v vysokej tráve nevšimol. A keď sa spýtal Škótov, či sa môže ísť prezliecť do niečoho suchého, tí sa medzi sebou len zasmiali, opýtali sa ho, či mal „good swim“ a pokračovali v práci do konca dňa. No, fakt vtipné!

Nevedela som, či hovoria reálne zážitky alebo si z nás uťahujú, ale po celom dni cestovania som na hlbšie analýzy už nemala čas. Bola som už tam, a preto mi zostávalo len čakať, čo prinesie ďalší deň...

zu.