Crazy Hans

Aj keď sa mi do pamäti vryl najviac Bažinový Gary a v mojej mysli zanechal najväčšiu stopu fascinácie, pamätám si veľmi dobre aj na Hansa. Ten bol naopak najmladší zo Škótov a spomínam si na neho hlavne preto, že on priamo ovplyvňoval moju prácu a priamo ovplyvňoval to, ako bude vyzerať môj ďalší „beh prežitia“.

Čo sa týka Hansa, bol to vysoký osemnásťročný chlapec, ktorý svojou výškou a fyzickou kondičkou prevyšoval všetkých mojich rovesníkov na Slovensku (a aj mnoho zo Škótov, a to už niečo znamená :D). Jeho ostré rysy a odhodlaný pohľad už od začiatku naznačovali, že si svoju prácu bude robiť dobre a poctivo a do konca môjho pobytu sa tento dojem nezmenil. To, že bol vysoký nespomínam preto, aby som zdôraznila jeho atraktivitu pre ženskú časť čitateľov blogu, ale aby si človek vedel predstaviť, že jeden jeho krok znamenal tak dva moje a jeden dlhý krok, ktorý robil keď sa ponáhľal (a ponáhľal sa skoro vždy) znamenal asi moje tri. Preto som sa vždy obávala stáť v línii vedľa neho. Keď sa totiž Hans rozbehol, bežný netrénovaný smrteľník (čo sa toho času dalo aplikovať aj na mňa) mal problém ho dobehnúť a udržať s ním krok. Teda lepšie povedané, udržať s ním jeho dlhý krok.

Čo sa týka jeho úlohy počas hunting days, pamätám si, že on líniu zväčša uzatváral. Preto sa musel počas driveu poponáhľať, byť o niečo popredu a správne nás ostatných smerovať. To znamenalo, že čím bol človek bližšie k nemu, tým rýchlejšie musel ísť. Niekedy som to vyhrala a sledovala ho len z diaľky, ako uháňa po horizonte, okolo neho behá jeho verný pes Mickey a jeho kroky pripomínajú míľové kroky Dlhého, z rozprávky „Dlhý, Široký a Bystrozraký“. No v jeden osudný deň som to šťastie nemala a ocitla som sa hneď vedľa neho. Nepokoj som cítila už pri vyčkávaní na začiatok driveu a už vtedy som sa snažila zmobilizovať všetky sily, ktoré som mala k dispozícii. Zavelilo sa „Flag up!“ a ja som zľahka vyrazila. Chyba! Mala som vyraziť naplno, pretože, ako som mohla predpokladať, pri ňom sa behá už od začiatku. Tak som pridala, no nie a nie ho dobehnúť. Snažila som sa aspoň sem-tam mávať vlajkou, ale keď aj on videl, že to takto veľmi nepôjde, naznačil mi, aby som sa na to vykašľala a len za ním behala. Tak som behala a behala, ale na jeho úroveň sa stále nie a nie dostať. Začal sa mi pomaly vzdiaľovať a to automaticky znamenalo, že sa v mojej mysli začali premietať všetky zážitky o stratených a zapadnutých Čechoch a Slovákoch a že nejaká taká skúsenosť čaká iste aj mňa. Pretože odhodlanie v jeho tvári odrážalo odhodlanie pre prácu a nie nejakú filantropiu. No ale nič, behám ďalej a dúfam, že bude musieť spomaliť. Dúfam, že budeme stáť, kým stihnú zatrúbiť a kým sa opäť pohneme pred záverečnými metrami. To sa nedeje a ja zisťujem, že ako ho pomaly dobieham už trúbia a on sa posúva ďalej... Moje trápenie (a strápnenie) skončilo o pár minút, kedy som úplne spotená (pretože som si, samozrejme, nestihla počas behu ani vyzliecť vetrovku) a červenšia ako obvykle, siahala po fľaši s vodou a ďakovala Bohu, že to bol posledný drive a idem bezpečne domov.

Aj keď som celú cestu naspäť na farmu mala dosť zlý pocit z toho, ako som to (ne)zvládla, minimálne jedna pozitívna vec z toho vzišla. A to tá, že vedľa Hansa som už do konca sezóny nešla. Ani raz :D

zu.