Epic fall

Vždy na konci dňa sme si počas našej brigády všetci vzájomne rekapitulovali, kto kde spadol, zapadol a prípadne, kto sa na chvíľu aj stratil. Niekedy už aj počas obeda, lebo ak niekto prišiel s jednou nohou od blata a mokrý po pás, jednoducho musíš zistiť, čo sa mu stalo!

Tieto chvíle som mala rada, pretože vždy sľubovali pobavenie a nové nadšenie pokračovať v práci ďalej. Aj keď sa mi (neviem, akým zázrakom) počas druhej sezóny podarilo relatívne dlho vyhýbať sa takýmto situáciám, kaď tá chvíľa prišla, stála za to. Sem tam sa mi síce podarilo niekam zapadnúť, no nič ani zďaleka nekonkurovalo mojím kolegom. Teda až do jedného momentu.

Rozostavujeme sa na ďalší drive a vidím, že už od začiatku sa v diaľke črtajú veľké rokliny. Keď mi keeper ukazuje akým smerom pôjdem, dodá len stručne: „Down, up and down and then up“. Super, čiže to bude na striedačku dva krát dole a hore. To, že budem musieť zdolať roklinu, znamená, že sa najprv šmykom pustím dole s tým, že pribrzďovať budem rukami a vlajkou, a následne sa takmer po štyroch vydriapem naspäť hore, na pôvodnú nadmorskú výšku, v ktorej som bola. Logiku to síce nedáva, ale terén je terén, a preto sa nezamýšľam. Pár desiatok metrov po tom, čo začneme, sa už rútim strmhlav dole. Keď sa s pochybnosťou pozriem okolo, pohyb vpred, ktorý vidím u ostatných ma uisťuje, že treba ísť jednoducho dole a nevymýšľať. Tak nezdržiavam a (ne)smelo pokračujem. Znepokojím sa až keď zaostrím pohľad od vlastných nôh smerom do údolia, v ktorom zbadám potok. Rieka si tam tečie akoby nič a ja začínam premýšľať, čo s tým. Napadne mi len mierne zmeniť svoj kurz tak, aby som smerovala ku najplytkejšej časti rieky. V okolí nebola močaristá pôda a v rieke som zbadala balvany ponorené vo vode len nejakých 20 centimetrov, čo vyzeralo nádejne. Vedela som, že mám vďaka pevnej pôde dobrú šancu na stabilný odraz a keďže som mala ešte aj gumáky, s radosťou som po balvanoch preskákala cez celú rieku.

Ha! A ani som sa nešmykla! S pocitom triumfu som zistila, že mi ostáva už len vyškriabať sa naspäť hore a prvú roklinu mám za sebou. Vyberám si ako najprijateľnejšiu cestu úsek, v ktorom sa môžem zachytiť vresu aj rukami, keďže gumáky sú mokré a dosť sa šmýkajú. Týmto manévrom sa dostanem na rovnejší terén a som v suchu. Vo chvíli, keď sa chytám vresu mi ešte preblesne hlavou, že som si neskúsila pevnosť jeho koreňov, ale už nemám čas svoje rozhodnutie zvrátiť, a preto môj osud visí na korienkoch vresu. Chyba! Keď celou svojou váhou zaťažím vres, cítim, ako sa postupne uvoľňuje zo zeme a ja, zvierajúc v rukách len chumáče vytrhnutých rastliniek so zvyškami hliny, padám chrbtom rovno do rieky. Reflexne ešte narovnám nohy, no vode sa nevyhnem.

V prvej chvíli pocítim ľadovú teplotu vody. Následne mi preblesne hlavou vlajka a ja sa za ňou inštinktívne natiahnem, pretože som ju pri dopade do vody spolu s rastlinkami, ktoré stratili svoju funkciu, pustila z rúk. Natiahnem sa za ňou, pretože nechcem, aby mi ju voda odniesla (veď čím by som po zvyšok dňa plašila?!). Potom, keď som opäť pri zmysloch, pocítim nanovo chlad z vody a tiež viem s presnosťou určiť pár miest na tele, ktoré sa balvanom nevyhli. No vydýchnem si, keď si uvedomím, že chrbtica, krk aj hlava sa pred ostrými kameňmi ubránili a ja som viac menej v pohode. Pozerám sa dookola, aby som videla, pred kým som sa strápnila, no nevidím nikoho, a preto viem, že som poriadne zaostala. Nie je čas na hlbšiu analýzu situácie a ja sa začnem mokrá, s pár odreninami, opäť škriabať hore. Tentoraz však s väčšou opatrnosťou...

Keďže stúpam hore v tempe a s veľkou námahou, zima z rieky mi už nie je. Vykuknem na úpätie a s úľavou zisťujem, že všetci na mňa čakajú v línii. Úf, aspoň, že to! Mokrá a zahanbená dobehnem do konca drievu, kde si vylejem vodu z gumákov, ktorá mi tam z rieky natiekla a vďaka vetru pokračujem po zvyšok dňa už skoro celkom suchá.

zu.