First lunch

Na svoj prvý obed sa veľmi teším. Presúvame sa k nejakej kôlni a som rada, že ideme pod prístrešok, keďže sa vonku opäť rozpršalo. Ako prvé som si však ešte pred jedlom, po troch hodinách dažďa-nedažďa, skúsila vysušiť nohy. Už dlhšie som totiž počula, že mi v gumákoch nejako podozrivo žblnká. Chcela som si teda

aspoň pre pocit vyžmýkať ponožky, keďže som na Škótsko bola pripravená ako sa patrí a mala som na sebe hneď 2 páry hrubých ponožiek, ktoré sa pod vplyvom dažďa premenili na dve kvalitné špongie napité vodou (to, že bol koniec leta som neriešila, bola zima a bolo treba mať hrubé ponožky, bodka).

Prvé znepokojenie prišlo v momente, kedy som si nevedela vyzuť gumáku. Vytvoril sa mi v chodidle podtlak, a tým sa domnienka o vode v gumákoch stala realitou a ja som už naisto vedela, že v gumáky kvalitne zadržiavajú vodu nie len z vonkajšieho prostredia, ale aj naopak. A celkom veľa vody...

Po pár sekundách bojovania som si ju nakoniec vyzula a otočila dole hlavou. Na moje (ne)prekvapenie sa z nej vylial prúd vody. Neviem, ako sa tam tá voda dostala, ale keď som spomínala, že ak v Škótsku  fúka, fúka zovšadiaľ, tak rovnako je to aj s dažďom. Keď prší, nie je jasný smer odkiaľ a kam prší, ale voda je všade. A ešte k tomu ak máš nohavice vpravené do gumáky, o to skôr sa tam tá voda dostane. Po tom, čo rovnaký objem vody vytiekol aj z druhej gumáky, som si vyžmýkala ponožky a po krátkom minisušiacom odpočinku som bola pripravená na obed. Postavila som sa do radu, ktorý sa postupne skracoval. A čakala som.

Čakám v rade a vidím, že ľudia odchádzajú s CocaColou, tyčinkou Mars, balíčkom chipsov a buchtou. Nič v zlom, ale kola, Mars a chipsy na obed?! Veď to je hlavný zdroj živín počas celého pracovného dňa a oni si vyberú práve kolu s Marskou?!

Stojím za ostatnými a pri čakaní zisťujem, že kôlňa je vlastne prístrešok pre ovce a keďže prší, všetky sú dnu. Ale hádam by sme sa niekde pod predĺženú strechu niekam ku nim napchali...

Rozmýšľam a ani si neuvedomím, že je už je rad na mne, aby som si vybrala svoj denný prídel živín. Pozriem pred seba a tam je: CocaCola, Mars, balíček chipsov a pečivo z lístkového cesta (všetko, čo držal Škót predo mnou). Tak teraz nič v zlom, ale za hlupáka som tu ja, lebo hľadím a neviem, čo s tým. Zobrať si to, či nie? Možnosť „nie“ by automaticky znamenala dobrovoľnú hladovku na ďalšie (minimálne) 3 upršané hodiny s vidinou ďalších (minimálne) dvoch vražedných driveov... Tak bolo rozhodnuté a ďalej som sa nezdržiavala. Schmatla som ponúkané pseudojedlo a dúfala, že sa najem aspoň z tej buchty, ktorú nazývali Scottish Pie.

Keď som sa s úlovkom otočila, zbadala som, že niektorí Škóti si vychutnávajú náš nezdravý obed postojačky a na daždi (no jasné, veď Škóti...), ale všetci ostatní z nášho česko-slovenského podnebného pásma sedia oveľa pohodlnejšie v suchom aute. Hmm, dobrý nápad a 1:0 pre nás :D. Ale ako dobrý nápad sa mi to zdalo len do chvíle, kým som nezazrela, ako to v aute vyzerá. Zo všetkých do jedného sa parilo, pretože zákony fyziky nepustia a teplo a vlhko si idú svoje. Parilo sa aj zo psov, ktoré tam medzi nami boli natlačené. Chcela som si ich porátať, aby

som zistila, či tam pre mňa je ešte miesto, no nebola to ľahká úloha, pretože niektoré pobehovali spredu dozadu, iné sedeli a žobrali o kúsok jedla a ďalšie zasa zaberali všetky potenciálne pohodlné sedadlá, kde by som sa mohla zložiť. Ale pes je pes a tak som (s veľkými výčitkami svedomia) jedného z nich vypratala z mäkkého sedadla a tým som si vydobyla malý kúsok sedačky a spokojne som začala rozbaľovať jedlé poklady!

Moje nadšenie zmizlo v hustých škótskych oblakoch vo chvíli, keď som zbadala obsah „buchty z lístkového pečiva“. Zistila som, že ich tradičný Scottish Pie nie je sladké pečivo z lístkového cesta, ale nejaká hruda pomletého mäsa v tenkom cestovom obale. Fakt super! To hladujúceho vegetariána poteší. Tým sa posledná nádej na tradičný obed (aj keď som si už mohla zvyknúť na to, že tradičné v Škótsku nie je nič) razom rozplynula a ja som sa zahľadela na chipsy, ktoré mohli asi najlepšie suplovať aké-také výživové hodnoty obeda. S myšlienkou, že zajtra si zabalím nejaký vlastný obed som sa zahryzla do prvých chipsov.

Dodatok: Aj keby som chcela napísať, že sa to časom zlepšilo, tak nezlepšilo! Zo začiatku som dúfala, že Scottish Pie vymenia za nejakú bezmäsovú žemľu, čo sa pár krát aj stalo, ale spoliehať som sa na to nemohla. Sem tam som aj mala malé pokusy nachystať si vlastný obed, ale tento nápad ma celkom rýchlo prešiel. A preto som jedla obedy, ktoré nám dávali...  Zo začiatku som odolávala a kolu s tyčinkou Mars si vôbec nebrala. Zobrala som si iba chipsy a naplnila nimi suchú žemľu. No po pár dňoch to so mnou už šlo len viac a viac dolu vodou. Najprv som si povedala, že si dám len glg, dva koly, aby som tie slané chipsy zapila niečím sladkým a zneutralizovala chute. Potom som už pila celú kolu s ospravedlnením pre seba samú, že na to vlastne mám právo, lebo dosť makám a rýchle cukry potrebujem. Po ďalšom týždni som si vzala aj Marsku, že si ju dám neskôr poobede ako taký snack pred posledným driveom. No a posledné dva dni som už jedla na obed všetko a hneď. Teda všetko okrem mäsa – najprv žemľu s chipsami, ktoré som zapíjala kolou a tak ešte aj Marsku. A prípadne ešte ďalšiu Marsku... To už bolo naozaj veľa a v tomto štádiu môjho stravovania som bola celkom rada, že už idem naspäť na Slovensko. Vlastne to bol asi jediný dôvod, prečo som sa tešila späť.

zu.