Leto v kuchyni vol. 1

Pri mojom hľadaní práce, som nakoniec zakotvila v kuchyni na horskom hoteli. Bola to práca, pri ktorej som nespoznala len to, ako funguje varenie pre obrovské množstvá ľudí alebo prečo sa na raňajky rozbíja denne stoosemdesiat vajec, ale aj mnoho skvelých ľudí a také stránky svojej osobnosti, ktoré by sa za iných okolností len veľmi ťažko (keď vôbec) prejavili.

Všetko to začalo momentom, keď som sa ráno na parkovisku stretla so šéfkuchárom, kde po nás následne prišiel odvoz. Začali sme svoju cestu do nadmorskej výšky 1670 metrov. So stúpajúcou výškou sa mierne zvyšovali aj moje obavy z práce a v hlave sa mi hromadili myšlienky, či to bolo naozaj dobré rozhodnutie. No tým, že sme sa stále viac a viac ponárali do krásnej tatranskej prírody, som sa veľmi rýchlo (teda, veľmi rýchlo na svoje pomery) upokojila. Po niekoľkých minútach, počas ktorých som striedavo obdivovala prírodu a regulovala svoje seba-stresujúce myšlienky, sme zastavili pred hotelom, vystúpili z auta a akoby nič sme si vošli do dverí „No entry“, ktoré boli vyhradené len pre zamestnancov. Úúú, to bolo prvé vzrúšo, pretože dovtedy som tam vždy zavítala len ako návštevník a pre mňa osobne bolo rebelstvom sa na takéto dvere čo i len pozrieť, nieto do nich ešte aj vojsť. :D A typický otrepaný výrok o tom, že keď sa jedny dvere zatvoria, nové sa otvoria, sa v danej chvíli zhmotnil do reality a predo mnou sa úplne nové dvere – doslova – otvorili!

Vstúpili sme do priestorov hotela pre personál, prezliekli sme sa a zamierili rovno do kuchyne. Pri prezliekaní ma chytila ďalšia z mojich klasických pochybovačných nálad, pretože som mala čisto čierne oblečenie. Prečo ma to vlastne stresovalo? ... no doposiaľ som v kuchyni videla vždy len „tety v bielom, so sieťkami na hlavách“ (túto predstavu som v hlave mala hlavne z mojej skúsenosti zo školskej jedálne na strednej škole) a preto som nevedela, či sa na mňa, oblečenú v čiernom, nebudú pozerať ako na puka. A nepošlú ma naspäť dole, prezliecť sa do niečoho bieleho. Ale našťastie aj na takúto možnosť som bola pripravená a kufor som mala natrepaný aj kopou jednofarebných a bielych tričiek, takže úvodné strápnenie by som prežila s minimálnymi následkami.

Keď sme vystúpili po schodoch priamo do kuchyne, vykukla som spoza svojho sprievodcu, ktorý bol dovtedy mojou jedinou istotou a zbadala som, ako sa na mňa z kuchyne upriamuje päť párov mužských očí. Yes, aj keď som od začiatku pociťovala rešpekt, vedela som, že mužský kolektív dáva takmer vždy nádej na pokojný priebeh dňa, bez zbytočných drám a zamlčaných konfliktov. A keď som ešte aj zbadala, že sú po väčšine poobliekaní v čiernom, s pocitom, že už aspoň vizuálne ako-tak zapadám do kolektívu, som si vydýchla ešte viac. Hneď po zvítaní a neustálom opakovaní si všetkých mien, som sa odpratala na svoje pracovné miesto k umývačke.

Možno to bude znieť zvláštne, ale od začiatku sa mi pri špinavých riadoch páčilo. Áno, znie to zvláštne. No myslím, že to bolo hlavne preto, že všetko tam malo svoje miesto a vládol tam systém a poriadok. To dosť upokojilo moju ľahko autistickú stránku osobnosti, ktorá bola v novom prostredí celkom kvalitne naštrbená. Všetky veci boli premyslené tak efektívne, že človek nemusel vynakladať žiadne úsilie, ktoré by vyšlo nazmar. Znamenalo to, že všetka vložená energia sa tam človeku vrátila. A to bol dobrý pocit! Moja pracovná rutina vyzerala nasledovne: naložila som riad do podstavca, premyla, posunula do vnútra umývačky a následne som ho čistý poukladala do regála. Každý kus bol na svojom presne určenom mieste, kde sa postupom času všetko hromadilo a vytvárali sa niekoľko desiatok centimetrov vysoké komínčeky. To v skratke zahŕňala moja práca počas prvých dní...

Keď som sa viac zamýšľala nad tým, prečo som bola pri umývačke tak v pohode, zistila som, že mi to zo začiatku prišlo vždy dosť komické. Hlavne, keď som celú umývačku aj s naloženým riadom zatvárala. Fungovala totiž na rovnakom princípe ako umývačka z rozprávky Ratatouille a vždy, keď som ju zatvárala sa mi vybavila práve tá scéna z konca filmu, kedy sa v nej všetky potkany hromadne dezinfikovali. Takže ukladám riady do podstavca čo najefektívnejšie, akoby som sa ocitla v 3D Tetrise, zatváram umývačku, akoby bola naložená potkanmi a sama pre seba sa tam pochechtávam. Ešteže miesto s riadmi bolo od ostatnej kuchyne celkom oddelené a nikto nevidel ako sa tam často smejem len na vlastnej predstavivosti...

zu.