Leto v kuchyni vol.2

Keď som sa niekedy ocitla mimo svoju zónu poznania (čo boli teda špinavé taniere) a zavítala som aj do kuchyne k reálnemu vareniu, medzi moje prvé pocity patrila fascinácia. Mala som tú česť pozerať sa, ako sa z nespracovaných surovín vytvárajú nové produkty a priznám sa, úplne ma to pohltilo. Možno to pre niekoho neznie vôbec zaujímavo alebo to pre niekoho, kto sa v gastronómii pohybuje dlhšie, znie ako rutina, no pre mňa to bolo čosi úžasné. Bolo to ako by som sa pozerala na výrobu vo veľkej fabrike, len s tým rozdielom, že transformáciu surového výrobku na hotový produkt robili ľudia a nie stroje. To, že som sa postupom času pohybovala aj ja viac v kuchyni medzi profesionálmi a mohla sa kde-čo naučiť, bolo premňa ďalšie (a veľké) plus. A to aj napriek tomu, že sa stávalo, že som sa cítila akoby som bola úplne mimo. Čo som v skutočnosti často krát aj bola. Ale keď sa človek učí, musí vedieť umenšovať svoje ego. Čo u mňa určite platilo!

Tak teda, keď som mala čas, okrem riadov som pomáhala aj s inými vecami v kuchyni. Buď išlo o krájanie, pri ktorom sa vždy skúšala moja trpezlivosť, pretože som na jednej strane musela skĺbiť svoju osobnú snahu zvládnuť to čo najrýchlejšie. No na druhej strane stál hrozivo môj strach z nožov, ktorý ma v zadanej úlohe značne spomaľoval. Alebo som niečo rozbaľovala, ukladala... a paradoxne, také vynášanie smetí bolo jedným z najväčších pôžitkov (na čo som, na svoju škodu, prišla až v posledných dňoch). Vždy totiž sľubovalo krátku prechádzku na čerstvom tatranskom vzduchu mimo kuchyňu a možnosť užiť si pohľad na všetkú krásu, ktorá naokolo bola. Každú z týchto mini-prácičiek som mala veľmi rada. Spestrovali mi totiž môj denný stereotyp... Teda, všetky okrem jednej. Na tú som si musela zvykať podstatne dlhšie. Pretože už od začiatku sme si vôbec nesadli... A o čo vlastne išlo?

No, mojou najväčšou nepriateľkou v kuchyni bola vákuovačka. Áno, vákuovačka. Kvôli tomu prašivému stroju (samozrejme to myslím len obrazne) som sa neraz spotila (toto už obrazne nemyslím).  A potila som sa hlavne vtedy, keď som sa jej v strese snažila porozumieť. Všetko to začalo už pri prvom pokuse vákuovať mäso. Keď mi v troch z piatich balíkov ostal vzduch (pričom jeden z tých dvoch, ktoré boli zavákuované dobre, urobil ešte aj kolega ako ukážku) vedela som, že si nebudeme rozumieť. Vôbec som nevedela, kde je chyba. Alebo kde približne by aspoň mohla byť. Ten stroj jednoducho nerobil to, čo mal. Snažila som sa mu teda vyhýbať a nevákuovať, kým to nebolo nevyhnutné. Ale samozrejme, že to takto nešlo donekonečna a o pár dní má úloha s vákuovačkou čakala opäť. Úsmev ma hneď prešiel a potiť som sa začala už pri predstave, že ku nej kráčam s prvým balíkom. Na moje veľké prekvapenie išlo všetko hladko a tentoraz som mala úspešnosť šesť balíkov zo šiestich. Paráda! Celú kapitolu s vákuovačkou som si v hlave uzavrela tým, že vákuovačka prestala robiť drámy a všetky potenciálne budúce nezhody sa eliminovali na nulu.

Keď som potom, o nejaký čas, mala ísť opäť vákuovať, vybrala som sa ku stroju s veľkým odhodlaním. Cviklové pyré som najprv opatrne naporciovala do sáčkov a následne šla vákuovať. Vložila som ho do stroja a ten začal svoj proces. To, že tekuté veci sa v stroji správajú inak som nevedela, a preto ma veľmi prekvapilo, keď sa celý balík zdul. Fakt ho doslova zdulo :D

No to nebolo všetko. Ešte viac ma prekvapilo, keď vzduch začal pyré vťahovať a ono sa rýchlo blížilo k okraju sáčka. Tu som pochopila, že niečo nie je v poriadku a klasicky som začala panikáriť. Vôbec som nevedela, čo s tým. Pyré už vytekalo, ja tam stojím, pozerám na tú (pomaly sa rodiacu) katastrofu a vôbec neviem, ako to celé šialenstvo zastaviť. Môj "hrnček var" naplnený sýtočervenou tekutinou sa rozpínal a zafarbil aj celú tú ( opäť hnusnú) vákuovačku načerveno. Už som len čakala, kedy vystrelí aj poklop a spolu s vákuovačkou ostane načerveno zafarbená aj polovica kuchyne, so mnou na čele...

V chaose, čo sa v mojej hlave medzičasom rodil, som našťastie vedľa seba zbadala kolegu a rýchlo som ho oslovila s otázkou, čo mám robiť?! Ten včas zareagoval a celé to šialenstvo zastavil. Jednoducho stlačil gombík na vypnutie a bolo po všetkom. Presne! Stlačiť gombík na vypnutie! Aké jednoduché! ...No pre Zuzku asi nie... A aj keď to celé reálne trvalo možno osem sekúnd, mne to pripadalo ako večnosť!

Otvorila som poklop a pozrela na napáchané škody. No, odhadla som to tak na desať minút práce navyše (čo je v kuchyni celkom veľká strata). Ale aspoň, že celá katastrofa ostala len pri stroji. A tak, ja červenšia od stresu, ako vákuovačka od cviklového pyré, som sa rýchlo a čo najtichšie pustila pratať všetky pozostatky po veľkej dráme a zachrániť už aj tak celkom stratenú situáciu.

Takéto traumatické zážitky sa však už počas leta veľmi neopakovali a ja som si užívala každým dňom prácu v kuchyni viac a viac. Či už kvôli kolegom, ktorých humor často prevyšoval ten môj (a to už je čo povedať :D) alebo... no vlastne, hlavne kvôli nim. O to smutnejšie bolo pre mňa lúčenie, aj keď viem, že ma čakajú iné veci. Nie horšie, či lepšie, ale iné...

zu.