My very first day

Svoj prvý pracovný deň som začala dosť natešene – vstala som a s dobrým očakávaním som sa vychystala do práce. Dala som si na seba nepremokavé oblečenie (aj keď nevyzeralo, že by malo pršať), nejaký ten snack do tašky, rovnako aj s pršiplášťom a bola som nachystaná.

Vyzeralo to nasledovne: asi 10 minút sme sa autom, v ktorom sme sedeli na jednom mieste spolu s nejakými dvanástimi loveckými psami, presúvali na kopec. Keď som sa tam dostali, čakala nás cesta dlhá zhruba kilometer, na ktorej sme vždy po približne 60 metroch nechali jedného človeka zo skupiny napospas hmle. Áno, bola totálna hmla, takže asi aj preto sme boli od seba „len“ 60 metrov. Prišlo mi to celkom vtipné ako ľudia postupne v hmle mizli...

No keď sa s každým ďalším odpadlíkom zvyšovala šanca, že aj ja ostanem ponechaná v rukách osudu (v tomto prípade rukách škótskej divočine) osamelo stáť 60 metrov od najbližšieho človeka napravo aj naľavo, môj smiech vystriedali obavy. Ponáhľala som sa za vedúcimi lídrami skupiny a miestami som zakopávala, keďže ich chôdza zodpovedala približne môjmu polo-behu. Medzi tým som si ešte na každom desiatom kroku musela strážiť balans, lebo buď som spadla do diery, zakopla o trs trávy, alebo po členky zapadla do bažiny. Jednoducho, kopa prekážok a to sme ešte ani nezačali... Ale dobre, nevadí. Veď sa zoznamujem s terénom.

Tak teda prišiel rad aj na mňa. Škót, ukazujúc niekam do stredu kopca so slovami, ktoré zneli nejako takto: „Dis ve, oke?“, ma nechal stáť uprostred ničoho. S vedomím, že ako posledného predo mnou zanechal Škóta a po mne tiež už žiaden Slovák ani Čech v skupinke nezostal, sa obávam najhoršieho. Budem im rozumieť? Najhorší scenár bol pre mňa ziapajúci Škót sprava aj zľava, ktorého nebudem kvôli vetru ani počuť, nie to mu ešte rozumieť. A to sa asi o chvíľu naplní. Ach, tieto myšlienky boli prerušené v momente, keď som uvidela ako ďalšie v poradí nechávajú na mieste stáť asi 15-ročné dievča. Škótka, ale dievča. Teda keď v tej hmle správne rozoznávam obrysy. Tak aspoň nejaké záchranné steblo slamy, či ako sa to vraví. A to snáď nebude až taký fail. Vtom cítim, ako mi na tvár dopadla kvapka vody. Potom druhá. Keď si už myslím, že začne lejak, vietor mraky rozoženie. To je ale šťastie! A že vraj neustály vietor je na Škótsku to najhoršie, no iste!

Z diaľky počujem výkrik: „Flag up!“ a pochopím, že nastal čas, aby som sa začala posúvať „dis ve“. Tak začnem. Šľahám vlajkou, pohýnam sa dopredu so zakopávaním, ale celá situácia mi príde tak trochu smiešna, takže sa do toho ešte aj smejem. Ale nevadí, nestrápňujem sa vlastne pred nikým, takže so zdvihnutou náladou pokračujem. Keď sa chcem uistiť, ako je na tom dievča vľavo, všimnem si, že sa odo mňa neprimerane rýchlo vzdiaľuje. Ups, asi by som sa mala pridať. Aj keď môj dych a zvýšený buchot srdca naznačujú, že som svoj výkon zvýšila minimálne o polovicu, dievča stále nedoháňam a ešte k tomu ledva trepem vlajkou. Ale som v pasci, pretože ak začnem viac mávať vlajkou automaticky spomalím. Ak naopak zrýchlim, prestávam mávať. Jednoducho je to buď-alebo a moje ruky a nohy hrajú kto z koho...

Keďže začínam cítiť krízovú situáciu, začnem konať. Viem, že ak sa od dievčaťa vzdialim až veľmi, v hmle ju už nikdy nenájdem. A pravdepodobne ani správnu cestu späť. Tak kašlem na mávanie (veď mi tu predsa ide o holú existenciu, ľudia) a pustím sa do behu. Keď ju celá natešená dobehnem, všimnem si, že sa na mňa zapozerá, tak demonštratívne začnem aj mávať. Následne ju však musím opäť dobiehať. Takto nejako to pokračuje, až kým nepočujem trúbenie rohov. Vtedy všetci stojíme a čakáme. Konečne! Môžem sa opäť zhlboka nadýchnuť. Celá červená a spotená dýcham.

Pomaly si začnem ostrejšie uvedomovať svoje okolie a keď už-už prichádzam k plnému vedomiu a uvedomovaniu, čo sa okolo mňa deje, sa púšťame ďalej. Posledný úsek do kopca si teda dáme ešte malé tempíčko a dostaneme sa až úplne ku strelniciam. Veď prečo by nás pred koncom ešte nedorazili?

Cítim sa akoby som zabehla polmaratón. A to som si myslela, že som ako-tak vo forme. No očividne nie. Síce by som sa mala desiť myšlienky, že ma takýchto výprav čaká cez deň ešte niekoľko, cítim sa skvele. Možno z pocitu, že som prežila nejakú skoro-s-existenciou-hraničiacu situáciu. Alebo chvíľkový ošiaľ z pocitu prevtelenia sa do ženskej formy Beara Gryllsa? Alebo je tento stav jednoducho výsledkom náhle vyplavených endorfínov v mojom tele?... Neviem, no každopádne, je to super! V tom zbadám kamarátku, ako sa ku mne blíži. Ako tak pozerám, ona asi nezdieľa moje pocity. Usudzujem to hneď z nasledovného: 1. vidím, že obe nohy má mokré a jednu až po koleno od blata, 2. na tvári nevidieť žiadne známky úsmevu, len červeň a 3. už z diaľky počujem slová, ktoré do svojho príspevku radšej ani nezahŕňam...

zu.