New season new me

Keď sa mi o dva roky naskytla opäť príležitosť ísť do Škótska na túto brigádu, neváhala som ani minútu. Predstava, že to celé zažijem opäť ma každým dňom nadchýnala stále viac. Aj keď noví ľudia a nový terén predstavovali určitý risk (hlavne ten terén, pretože sme šli viac na sever a to mohlo znamenať širšie rieky, hlbšie jazerá a o niečo vyššie kopce) aj tak ma to neodradilo. A hoci to bolo takmer vo všetkých oblastiach iné ako v prvý rok, bolo to rovnako super a presvedčila som sa, že moje nadšenie pre Škótsko nevzniklo len pre krátkodobú návštevu tejto krajiny, ale že plynulo z krajiny ako takej.

Hneď prvý deň sa od minulej sezóny líšil o 180 stupňov. Fyzicky aj psychicky som bola pripravená na masakrálne podmienky, no tie do konca dňa vôbec neprišli. Prvý drive som sa ani poriadne nezadýchala, keďže sme sa dosť často čakali (čo pre mňa bola úplná novinka). Ďalej počas dňa sme medzi drivemi mali dlhé pauzy, ktoré sme využívali na vylihovanie v tráve alebo sme ich trávili spoločne v aute a celý deň nepadla ani kvapka vody. A čo bolo najväčšie prekvapenie?... ku obedu sme dostávali aj ovocie a podával sa už po druhom drive! :D Proste sen!

To, že nešlo len o haló efekt sa mi potvrdzovalo každým dňom čoraz viac a po čase som aj začínala mať výčitky, keď som sa zamyslela v akej nerovnováhe bola práca, ktorú som vykonávala v porovnaní s plácou, ktorú som dostávala. Ale kým boli spokojní oni, bola som spokojná aj ja a všetky pochybnosti som pekne vyhodila z hlavy. A to som ešte netušila, že to môže byť ešte viac easy.

Bol to deň, kedy sme sa vybrali vypomáhať na iný estate. Tradičné stresy sa objavili v podobe obáv z toho, že im opäť nebudem rozumieť, keďže ich škótsky jazyk variuje podľa regiónu a ešte aj v rámci jedného regiónu sa delí na množstvo ďalších nárečí. Ale ako som neskôr zistila, zasa som sa vôbec nemusela obávať. Škót ma postavil hneď vedľa seba (dokonca len nejakých 10 metrov od seba) a ukázal mi smer, kde sú strelnice. Zdalo sa mi, že ich vidím zhruba 100 metrov pred sebou a ešte aj dole kopcom. No, asi som ho veľmi nepochopila a preto som očakávala nejakú lesť. Začali sme slimačím tempom postupovať dole. Naozaj, akonáhle som urobila 3 kroky už som stála a čakala, lebo som šla ako mi povedal very quickly :D .. Tak som urobila krok, postála som si, urobila druhý, opäť som si postála a už sme boli v polovici. Predo mnou som si všimla papraď asi do jedného a pol metra a potešila som sa, že aspoň nejaká akcia. Začala som sa predierať a bola som rada, že nemusím sama brzdiť, ale že ma papraď prirodzene brzdí a ja musím vydať aspoň minimálnu námahu. Po pár krokoch v papradi ma však Škót zastavil a povedal, nech ju celú obídem a potom sa opäť zaradím na svoje pôvodné miesto.Tak pozerám striedavo na veľkú vzdialenosť, ktorá je nepokrytá a cez ktorú môže preletieť kŕdeľ vtákov a striedavo na Škóta, či to myslí vážne.

Pomaly sa ku nemu približujem. Neverila som, ale naozaj. Šla som už teda len na dva metre vedľa neho, pozerám a on sa tvári, akoby všetko bolo tak ako má byť, usmieva sa na mňa a spokojne ide ďalej. Keď sa opäť pozriem dopredu a chcem sa zaradiť späť na svoju pozíciu, uvedomím si, že už sme aj na konci. Hm, tak to bolo teda niečo. Teda skôr nič.

Ale postupne prichádzali aj drsnejšie podmienky (aj keď nie také, ako v prvý rok) a potešila som sa. Lebo mať takéto drievy stále, tak poviem pravdu, asi sa mi tá práca ani nepáči. Žiaden adrenalín, žiadna zábava, len pohodové prechádzky nie sú niečo, za čím by sa mi chcelo cez Severné more cestovať :D

zu.