Strand Vlissingen

Práve som sem dobehla. Uf, stihla som to. Chvíľu sa opieram rukami o kolená a zhlboka dýcham, potom podídem bližšie k pobrežiu. Vždy sa bojím, že okamih, kedy sa slnko konečne dotkne obzoru a jeho nesmelé lúče preniknú až ku mne, nestihnem. No svitanie si vždy vyhradí dostatok času. Umožňuje dňu, aby sa čo najlepšie pripravil na nový začiatok. A aj mne.

O pár minút už nastane okamih, na ktorý sa tak teším! Nastane to najkrajšie predstavenie. Dokonca ma ani nič nestojí. Teda možno len trochu spánku, no ten s radosťou oželiem. Pripravená už sedím a vyčkávam...

Predo mnou sa rozplýva zdanlivo nekonečné more. Sedím s nohami zaborenými do chladného piesku a cítim, ako sa mi piesok nenápadne lepí na chodidlá a jemne ich objíma. Líca ma stále pália, no vďaka sviežemu vetru od mora ich už nemám horúce. Slaný morský vzduch je síce dosť chladný, no za to príjemný. Chlad nevadí. Dáva mi vedieť, že cítim.

Keď sa pozriem okolo, všade vidím mušle, ktoré tu ešte včera neboli. Sú dôkazom, že more sa v noci rozhodlo okupovať väčšiu časť pláže, než je tomu cez deň. Môj pohľad zaujme mušľa, ktorá má čiernu farbu. Zvláštne, čiernu mušľu som predtým nikdy v živote nevidela. Okrem nej vnímam, že je okolo mňa úplné ticho. Vlastne nie, to ticho je len zdanlivé. Srdce sa mi po behu konečne upokojilo a začnem naplno vnímať svoje okolie.

Počujem šum trávy, ktorú šteklí mrazivý vietor. Počujem aj nevýrazný spev vtákov, prezrádzajúci, že sú ukryté v bezpečí stromov ďalej, než by sa mohlo zdať. Zvuky dopĺňa rytmické lámanie sa maličkých vĺn na pobreží. Tie sa snažia natiahnuť až ku mne a zľahka ma poštekliť na bosých prstoch. Rozmýšľam, ako dlho už trvá celý tento príjemný hurhaj a neviem sa vrátiť do momentu, kedy sa ticho premenilo na hluk. Prichádzalo to tak postupne, že som si to zrazu uvedomila a čas pred tým akoby neexistoval. A tak sedím a dýcham, až kým úplne nezačne nový deň.

zu.