What a surprise!

Po istom čase počas sezóny sa už človek nejako intuitívne naučí väčšinu trás a už pri rozostavovaní vie, o ktorý drive pôjde. Síce sa mi zo začiatku zdal byť každý jeden dosť podobný, vždy ma znenazdajky prekvapila nejaká tá jama, či potôčik. Postupne som sa to však už naučila nejako odhadnúť a vedela som, čo môžem od nasledujúcich pár minút očakávať. Dodnes si pamätám niektoré trasy dosť živo a medzi jednu z nich patrí aj tá, o ktorej budem písať nižšie. Išlo totiž o to najväčšie prekvapko.

Na prvý pohľad budila scenéria dojem neškodnej, aj keď nepokosenej lúky. Pozerám na ňu a mám pocit, že sa pozerám na klasickú slovenskú lúku. Žiadne rokliny, rieky ani bažiny a ešte aj tráva vyzerá ako u nás a má normálnu výšku a hrúbku. Tiež mám už pri čakaní dobrý rozhľad na celú lúku, pretože sa celá rozprestiera v jednej rovinke. Pomyslím si, že to nakoniec bude aj celkom easy drive a spokojne sa postavím na svoje miesto. Keď sa ostatní posúvajú pomaly ďalej, pri odchode mi keeper ešte ukáže smer a len tak, by the way, prehodí, že si mám dávať pozor na hady.

Čo!? ... Hneď spozorniem. Môj pokoj sa razom premenil na napätie. A dosť veľké! Pretože viem, že hady, ktoré tu žijú, sú jedovaté. Nie tak veľmi, aby ma ohrozili na zdraví, ale dosť na to, aby ich uhryznutie kvalitne bolelo. Chcem za ním zakričať, či som počula dobre alebo či si zo mňa náhodou nerobí žarty (lebo ich zmysel pre humor som nie vždy chápala), no mojou jedinou spätnou väzbou na nevyslovenú otázku je len jeho miznúci chrbát. Vtedy sa mi v hlave rozsvieti prvá červená kontrolka. Podozrievavo sa zahľadím na lúku, akoby som čakala, že sa v danej chvíli všetky hady vynoria z trávy a splašene sa ku mne priplazia.

Červená kontrolka začne v mojej hlave blikať aj s výstražným alarmom v momente, keď vidím, že v tráve po kolená bude veľmi ťažké si v dostatočnom predstihu hada všimnúť tak, aby som ho neprekvapila, prípadne nezašliapla. Jasné, že sa Škótovi povie s ľahkosťou: „pozor na hady...“, keď má na nohách obuté ťažké kožené topánky, ktoré mu siahajú do polovice lýtok. No ja zaostrím na svoje tenké gumáky, ktoré mám na nohách obuté a s myšlienkou, že pre hada nebude žiaden problém ich 3 milimetrovú hrúbku prehrýzť ma začne oblievať pot...

No ale čo už. Netreba zbytočne rozmýšľať, len dúfať, že súhra môjho dobrého zraku a rýchlosť reflexov v dolných končatinách ma nesklame a bude v tomto drive zapnutá na maxime. Po začutí „Flag up!“ sa strmhlav pustím na lúku.

Idem rýchlo a nezamýšľam sa. Po tom, čo odvrátim zrak zo zeme na Škóta, ktorý beží vedľa mňa, zakopnem a po celej svojej dĺžke ležím na zemi. Chytro vstávam a pozerám, či si niečo nevšimol. Asi aj hej, ale nedáva to nijako najavo a ide ďalej. Tak aj ja. Idem po lúke ďalej a opäť sa ocitám na zemi. Asi som z tej možnosti stretnúť hada nejaká rozhodená. No keď periférne vidím, že aj Škót vedľa mňa na

okamih zmizol dole v hustej tráve, viem, že ide naozaj o divný terén. Ale čo, sme v tom spolu a tak sa už s každým ďalším pádom nezamýšľam, či som sa strápnila. A snažím sa aj o štvrtej poobede ešte zmobilizovať všetky sily a koncentráciu a dobehať to s čo najmenším počtom pádov. A hadov!

zu.