... z Amsterdamu do Vlissingenu

Stojím v Amsterdame na železničnej stanici a čakám na vlak do Vlissingenu. Som tu síce o necelé dve hodiny skôr než som plánovala, ale tak krátka skúsenosť s mestom mi bohato stačí. Po takmer štvorhodinovom výlete je na čase povedať mu (vytúžené) zbohom. Ostražitosť sa mi medzičasom zvýši na maximum, rovnako ako moja snaha nájsť to správne nástupište. Dúfam, že v ruke zvieram lístok, ktorý ma pustí cez turniket a priblíži zas o čosi bližšie k vlaku. Pre istotu (a vlastný vnútorný pokoj) som si kúpila lístok bez prestupu...

Tak, už stojím na nástupišti a poriadne kontrolujem čas odchodu aj cieľovú destináciu. Úúúf, vydýchnem si. Všetko sedí a ja (keďže som sa na nástupište trochu panicky dostavila o 30 minút skôr) si tu tých 30 minút pekne postojím. Nevadí, aspoň mám čas znova a znova sa uistiť, že stojím na správnom mieste. Vlak prišiel a ja váhavo idem nastúpiť. Moje nedôverčivé ja mi však opäť ticho zašepne do ucha obavy, a preto sa pred nástup ešte opýtam pána, ktorý to tam riadi, či vlak naozaj ide do Vlissingenu. Ten mi to s úsmevom potvrdí a ja nastupujem. Ok, už len správne vystúpiť a som tam. Je to konečná zastávka, takže by to nemal byť až taký problém.

Prejde tridsať minút, hodina, hodina a pol a všetko sa zdá byť v poriadku. Ešte aby nie, po tých stresoch z Amsterdamu. Sedím a myšlienky mi behajú ku všetkým momentom, ktoré som tam prežila. Hľadím von oknom a nechávam sa myšlienkami unášať ďalej. V tom si uvedomím, že sa pohľad za oknom nemení a až podozrivo dlho stojíme na jednom mieste... Pozrela som tie prestupy dobre? Nevybrala som práve naopak vlak, ktorý prestup má? ... Snažím sa tie myšlienky zahnať, no v tom mi napadne, že vždy je lepšia možnosť vystúpiť a počkať na ďalší vlak, než pokračovať do holandského neviemkam. Tak si zberám všetky veci, spolu s neprimerane veľkým ruksakom a predieram sa ku dverám. Zastavím sa až pár centimetrov od dverí, pretože sa rozhodnem dať vlaku predsa len ešte šancu. Opýtam sa teda ešte tesne pred východom spolucestujúceho, či to je správny smer. Spolucestujúci nerozumie... fakt super. Pýtam sa druhého a ten začne hľadať v mobile - vďakabohu! Sekundy ubiehajú ako minúty a ja svoj pohľad stále upieram na dvere, aby som včas stihla vyskočiť, ak by sa dvere začali zatvárať.

Zrazu ma chlapec zo zamyslenia vyruší: „Áno, tento vlak do Vlissingenu ide.“ Tak dobre. Vydýchnem si a s dosť trápnym pocitom sa cez celý vagón vraciam na pôvodné sedadlo (a samozrejme, opäť pri tom míňam tých istých ľudí, ktorých som míňala pri mojom bleskovom úniku ku dverám).

Musím sa už upokojiť! Keď tam taká celá červená sedím a snažím sa zbaviť doznievajúcej trápnosti, rozvírim si myšlienky niečím iným. Premýšľam aké to asi pri Veronike bude a či je to naozaj tak malé mesto ako mi tvrdila. Nie je to práve jej šálka kávy, no ja som aktuálne za malé mestečko situované pri Severnom mori veľmi vďačná... po ďalších minútach blúdenia vo svojich myšlienkach opäť cítim, že nejak neprimerane dlho stojíme. „Zuzana, prestaň“, hovorím si a tentokrát už nikam nejdem. Už asi stokrát počas tejto cesty som sa presvedčila, že vlak do Vlissingenu IDE. S myšlienkami, že keď sa vrátim domov, začnem tieto (až prehnané) prejavy mojej neurotickej stránky osobnosti riešiť, sedím pokojne (lepšie povedané, čo najpokojnejšie ako viem) ďalej. Vagón je už skoro prázdny, ale to nevadí. Ja idem do Vlissingenu. A bodka.

Keď sa zdvíha posledný pasažier, všimnem si, že mi chce niečo povedať. Pozriem na neho a on len stručne, ale milo oznámi: „Slečna, táto časť vlaku tu ostáva. Ak pokračujete v ceste až do Vlissingenu, mali by ste sa presunúť do prednej polovice vlaku. Tá pokračuje ďalej...“ Civela som na neho. Doslova civela. Asi by som tam od prekvapenia ostala sedieť a vyvaľovať oči ešte hodnú chvíľu, no môj pud sebazáchovy mi automaticky nariadil vstať, milému pánovi sa poďakovať a utekať do prvej polovice vlaku, ktorá ide do Vlissingenu.

Hmmm, jasné, veď to je logické, že sa vlak v dvoch tretinách cesty rozpojí a ďalej pokračuje už len jedna jeho polovica. Kto by to nečakal? Na celý zbytok cesty som sa už nemusela rozptyľovať žiadnymi inými myšlienkami, aby mi cesta zbehla rýchlejšie. Táto jedna ma zamestnala až až...

Long story short: do Vlissingenu som sa nakoniec dostala. Stálo ma to síce jedno závažné prehodnotenie môjho psychického zdravia, dve mini zástavy srdca a nejaké to strápnenie, ale nakoniec som sa večer zvítala s Veronikou. A stálo to za to! :-)

zu.