Živé knihy v Amnesty

Posledných 6 mesiacov som mala možnosť byť súčasťou Amnesty International v ČR. Konkrétne tímu HRE, ktorého hlavným poslaním je akoukoľvek formou vzdelávať v oblasti ľudských práv a táto skúsenosť ma v mnohých oblastiach zmenila. Je pre mňa ťažké popísať celkovú zmenu, lebo všetky malé situácie prispeli k obrazu, ktorý pre mňa Amnesty v súčasnosti predstavuje a o mnohých vplyvoch a zmenách ešte pravdepodobne ani neviem a prejavia sa až postupom času. V nasledujúcich týždňoch, možno mesiacoch... no jedna vec mi predsa len silno a veľmi konkrétne utkvela v mysli.

Živé knihy!

Keď som na stáž šla, najjasnejšiu predstavu som mala o práci na projekte Živých knižníc. Páčila sa mi hlavne myšlienka „nesúdiť knihu podľa obalu“, pretože som sa o taký prístup k ľuďom vo svojom každodennom živote pred nástupom na stáž snažila. Ale keďže som nežila v multikultúrnom prostredí, s mnohými nekonvenčnými typmi ľudí som nemala možnosť sa stretnúť, nie to ešte nadviazať hlbšiu konverzáciu a tým konfrontovať svoje dovtedajšie pocity a názory s realitou.

Napr. s človekom, ktorý je transgender, som sa pred prácou v Amnesty nikdy nestretla, a teda som nemala možnosť ani spoznať sa bližšie. Vedela som, že akákoľvek predstava, ktorú o transgender osobe v mojej mysli mám, je vytvorená len na základe sprostredkovaných informácii z médií/filmov alebo článkov, prípadne z diskusií na škole, ktoré boli vždy len v teoretickej rovine. Práve preto som chcela zažiť (pre mňa doteraz netypickú) situáciu, kedy by som sa s trans-osobou, alebo kýmkoľvek, s kým sa bežne nestretnem, mohla len tak porozprávať a môcť si vytvoriť vlastnú predstavu, ovplyvnenú najmä mojím osobným vnímaním. A práve to sa dialo pri mojej spolupráci so „živými knihami“.

Živé knihy sú ľudia, ktorí zastupujú akúkoľvek menšinu. Zvyčajne na nich okolie nazerá s predsudkami a vopred utvorenými názormi len na základe toho, do akej menšiny patria. Našťastie, moja osobná skúsenosť so nimi bola úplne opačná. Knižky, s ktorými som sa spoznala bližšie aj mimo „oficiálneho programu“ na mňa doslova zapôsobili. Po pár minútach som ich nielenže nezaradila do toho „typického stereotypu“, ale nevedela som ich zaradiť absolútne nikam :D. Okrem toho, že zbúrali mnohé moje stereotypy a predsudky (ktoré človek do určitej miery vždy má, aj keď nechce), nevedome mi dokonca ani nedovolili vybudovať si nové na základe mojej konkrétnej skúsenosti s nimi samotnými. Každá nová informácia nalomila obraz, ktorý som z doterajších informácii mala, a musela som ho znovu a znovu meniť a pretvárať. Vtedy som si uvedomila, že ide o dynamický proces a vo vzťahoch sa to takto mení stále. Môj obraz o každom jednotlivcovi sa stále menil a zároveň aj rozširoval. Každý mal za sebou jedinečný príbeh a každého jeho vlastný príbeh ovplyvnil inak.

Avšak jedna vec sa opakovala vždy. Nech boli okolnosti ich života akékoľvek ťažké, každý z nich sa rozhodol nevzdať sa a využiť to vo svoj prospech. Či to bola trauma z detstva, šikanovanie v dospievaní alebo nejaká nepríjemná skúsenosť už v dospelosti, takmer všetci sa dokázali s týmito situáciami popasovať a nepoddať sa im. Dokonca sa rozhodli o tieto svoje skúsenosti podeliť aj s ostatnými. A to vyžaduje veľkú odvahu! Lebo takého osobné veci mnohí z nás nezdieľajú ani s priateľmi, nieto ešte neznámymi ľuďmi. A je to veľké šťastie, že takto odvážni ľudia medzi nami sú aj v tejto dobe, kedy v spoločnosti prevláda túžba po absolútnej anonymite. A že takto vedia ovplyvňovať mnohých ďalších z nás.

Takže toto vo mne Amnesty zanechalo. Vedomie, že keď títo ľudia dokázali ovplyvniť mňa samú a môj život do tak vysokej miery, ako veľmi ovplyvňujú a menia životy ostatných. Tiež zmeny u ľudí, ktorých sa Amnesty silnejšie, či slabšie dotkne, pretrvávajú ešte dlho. A majú pozitívny vplyv na nich, aj na ich okolie. A čo je na tom najlepšie? Vedomie, že ich práca stále pokračuje...

zu.